O živote okolo nás

A je to tu. Kamaráti z RTVS podržali svojho šéfa spravodajstva Lukáša Dika, ktorý podľa zverejnených SMS a emailov udržiaval nadštandartné vzťahy s poslancom NR SR za stranu OĽaNO NOVA Gáborom Grendelom. Ten ho v nich opakovane žiadal o spravodajské pokrytie akcí jeho strany, či vytvorenie priestoru v reportážach pre svojho straníckeho šéfa Daniela Lipšica. Diko kamarátovi Grendelovi opakovane vyhovel. Komisia RTVS však konštatuje, že tieto podozrenia sú bezpredmetné a spravodajstvo nebolo ovplyvnené. Ak si prečítate celú jej správu zistíte, že nato prišli okrem iného tak, že nikto z redaktorov RTVS nepodal podnet na skladbu, či obsah vlastného spravodajstva. Preložené do slovenčiny – žiaden z podriadených, z ktorých si veľké množtvo do RTVS priviezol samotný Diko, sa nesťažoval na svojho šéfa. To má byť dôkaz? Ak si ešte spomeniete na verejnoprávne spravodajstvo z dielne šéfredaktorky Hany Pravdovej a Paľa Kapustu za vlády Vladimíra Mečiara v STV pred rokom 1998, tak zistíte, že ani na nich sa žiaden ich vlastný redaktor nesťažoval. Znamená to, že aj ich spravodajstvo bolo v poriadku a spĺňalo štandardy nezávislého média? Netvrdím, že pán Diko zašiel vo svojej nadpráci pre svojich politických kamarátov až tak ďaleko ako sa to v STV robilo pred rokom 1998, ale to neznamená, žeby mal ostať vo funkcii šéfredaktora spravodajstva. Naopak, som presvedčená, že mal okamžite odstúpiť a ušetriť Slovensko trápneho divadla s akože vlastnou vyšetrovacou komisiou RTVS.

Asi sa zhodneme, že zo zverejených správ je jasné, že pán Diko nezašiel pri svojej nadpráci až tak ďaleko ako redaktorka Denníka N Monika Tódová. Tá bola opakovane usvedčená z mediálnej manipulácie a uprednostňovania tém a ľudí okolo exministra vnútra Daniela Lipšica. Prípad pána Dika je však predsa len odlišný. Je vecou svedomia pani Tódovej a rozhodnutia majiteľov Denníka N, že ju stále nechajú pracovať ako politickú redaktorku. Je vecou ich čitateľov, že im neprekáža, že im spravodajstvo servíruje usvedčená redaktorka z nadpráce pre vybrané politické strany. RTVS však na rozdiel od Denníka N nie je súkromné médium a preto sa na aktivity pána Dika musíme pozerať oveľa prísnejšie. Pán Diko koncentroval vo svojich rukách obrovskú moc. Bol šéfom rozhlasového i televízneho spravodajstva. Nemal vymenovaných svojich zástupcov pre jednotlívé média, ako teraz navrhuje generálny riaditeľ RTVS Václav Mika. Bol teda neobmedzeným pánom spravodajstva v telke, aj v rozhlase. Prečo asi? Z tejto pozície mohol v podstate nekontrolovateľne zabezpečiť, aby spravodajstvo a publicistika prinášalo len to čo on chce a čo vyhovuje jemu a jeho politickým kamarátom. Iste, dnes sa už mediálna manipulácia nerobí tak okato ako pred rokom 1998. Ono stačí zabezpečiť, aby ten správny politik mal svoj názor na konci príspevku, aby sa v širšej téme akcenotovalo práve to čo vyhovuje niektorým politickým stranám a podobne. Žiadna štatistika účasti politikov v príspevkoch, alebo v reláciach, ako to robila komisia RTVS, vám nepovie, či jednotlivé príspevky niekomu nadŕžali, alebo nie. V nejakom príspevku mohol rovnako dlho hovoriť napríklad premiér Fico i europoslanec Sulík, to ale neznamená, že bol preto príspevok objektívny. Zvolená metóda bola len fraškou a od začiatku bolo jasné za koho bude komisia RTVS kopať. Len malé porovnanie. Pred časom na verejnosť unikol telefonát ministra vnútra Róberta Kaliňáka s redaktorkou denníka Pravda Vandou Vavrovou. Ten slávny telefonát kde ju minister oslovoval “bejby”. Po prevalení kauzy sa ju nikto nesnažil zlahčovať, že odposluch bol spravený protiprávne ako sa to snažia robiť novinári v prípade SMSiek a emailov poslanca Grendela. Redaktorku Vavrovú i ministra Kaliňáka si média poriadne podali. Samotná redaktorka sa však po prevalení kauzy sama stiahla a o politike už viac nepíše. Takáto sebareflexia manažmentu v RTVS však chýba a je len na nás koncesionároch či im to prepáčime a budeme sa tváriť, že sa nič nestalo.