My starší si spomenieme, že pred rokom 1989 bolo pod názvom denníka, či týždenníka uvedený aj názov komu toto médium patrí, kto ho ovláda a koho názor teda zastáva a verejne prezentuje. Napríklad pod názvom denníka Pravda bolo jasne napísané, že je to orgán Komunistickej strany Slovenska. Aj za prvej Československej republiky bolo známe ktorá strana ovládala ten, alebo onen denník. Napríklad Čas mal blízko k Demokratickej strane, Slovenské ľudové noviny boli orgánom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Dnes sa naše média tvária, že sú objektívne, demokratické, prinášajúce vždy pravdivý a objektívny pohľad bez akéhokoľvek straníckeho prepojenia. Ako keby sa báli žurnalisti povedať – slúžim tej, alebo onej strane. Najnovšie vydanie .týždňa však toto periodikum odhalilo na plnej čiare a bez akéhokoľvek schovávania. Časopis .týždeň šéfredaktora a spolumajiteľa Štefana Hríba sa stal tlačovým orgánom strany Igora Matoviča – OĽaNO. O ich blízkosti svedčí aj fakt, že v ňom pracujú ľudia ako Martin Mojžiš a Eugen Korda, ktorí chceli za OĽaNO kandidovať do parlamentu. Mojžiš bol dokonca chvíľu lídrom kandidátky tejto podivnej štvorčlennej strany. To však platilo len do okamihu kým pán predseda Matovič zrazu nežiadal od svojich kandidátov, aby sa podrobili skúške na deketore lži. Boli to časy kedy Eugen Korda vyhlasoval, že jeho novinárska kariéra sa blíži k definitívnemu koncu. “Vzhľadom na vek, už nemám čo v tejto oblasti ponúknuť,” povedal doslova. Keďže mu jeho kandidatúra nevyšla, asi v sebe nečakane objavil, že predsa len má stále čo ponúknuť. Komu? To už nechám na čitateľa. Len pripomeniem výrok známeho publicistu Eduarda Chmelára, ktorý svojho času vysvetloval prečo musel Korda odísť z našej verejnoprávnej televízie. „Eugen Korda bol odvolaný z postu šéfredaktora publicistiky v STV za manipulatívnu prácu s informáciami a pre stratu dôvery. Na výraznej neobjektívnosti tohto novinára sa vzácne zhodli nielen mediálni analytici naprieč celým politickým spektrom, ale aj Slovenský syndikát novinárov, Rada STV a ďalší.“
Vo svojom najnovšom vydaní priniesol .týždeň hanopis na Alenu Krempaskú a Petra Weisenbachera. Ide o aktivistov, ktorí sa pohybujú v treťom sektore veľa rokov a otvorene sa hlásia k ľavicovým a liberálnym názorom. V poslednom období rezonuje ich verejná kritika Igora Matoviča. Tlačový orgán OĽaNO nemohol ostať ticho. Článok o nich mi naozaj pripomínal Rudé právo v období stalinských politických procesov. Chýbali mi v ňom už len vyhlásenia pracovných kolektívov, aby ich rovno ukameňovali, alebo doživotne odsúdili. Veď uznajte sami, taká drzosť, mať iný názor ako si .týždeň u ľudí z tretieho sektora predstavuje. Známy komentátor a ľavicový aktivista Zolo Mikeš v tejto súvislosti na svojom Facebooku okrem iného uviedol. “Dva články, v dvoch titulkoch otázniky, v ktorých sa sugestívne pýtajú. Tak sa spýtam aj ja: nie je to preto, že nemajú žiadne dôkazy a ventilujú iba svoj dojem, ktorý chcú aby ostatní vnímali ako fakt? Časopis, ktorého prežitie istého času pomáhala financovať aj kúpou tisíc výtlačkov Penta podozrieva niekoho, že nie je nestranným aktivistom a platí ho gorila…Pravičiari moji milí, nestratili ste súdnosť tak trošku?” Tá istá otázka napadla aj mne. Špekulovanie nad pár eurami, ktoré sa Inštitútu ľudských práv podarilo dostať z grantov z verejných zdrojov napísal Andrej Bán. Človek, ktorého organizácia podľa výročných správ len za rok 2015 získala z našich spoločných peňazí čiastku viac ako 450 000 eur. Pozor, netvrdím, že ich získala neoprávnene, alebo nezaslúžene. Aj keď s otáznikom by sa to iste dalo napísať, v .týždni to tak zvládli. Duo Krempaská s Weisenbacherom získali v tom roku z verejných zdrojov nulu, absolútne nič. A vraj Ficovi agenti. Úsmevné, iste by ten pomer verejnej podpory z našich spoločných peňazí bol za Ficovej vlády úplne iný. Vysokoškolský pedagóg a aktivista z Inštitútu ľudských práv Andrej Lúčny pre zmenu na tento článok upozornil nasledovne – “Čitatelia Součka, Denikena, Browna a ďalších autorov fantazijných príbehov opretých o historické fakty, nenechajte si újsť terajší .týždeň.” Nejdem ani ja rozoberať lži a klamstvá, ktoré v tomto periodiku o nich napísali, to zvládnu aj sami. Usmievam sa len nad tým, že ani stranícka propaganda sa nedá robiť len tak. Aj to treba vedieť a pán Bán to jednoducho nezvládol. Matovič totiž na mítingu pred Bonaparte tvrdil, že sú Kaliňákovi agenti a aj z tohto článku v .týždni malo jasne vyznieť, že ich platí Smer, či oligarchovia. Jeden z tých ktorí si prišli do nich v tomto hanopise kopnúť je ich bývalý kolega Michal Havran, dnes okrem iného moderátor straníckych podujatí mimoparlamentného SKOKu. Ten tvrdí, že Krempaská s Weisenbacherom v Smere nemajú v podstate nikoho. Tak teraz neviem, sú to agenti Smeru, alebo tam nemajú nikoho? Hold aj politická propaganda sa musí vedieť robiť a nemala by mať takéto diery. Nabudúce odporúčam otvoriť Rudé právo a jeho články napríklad o politickom procese s Miladou Horákovou. Tam si svoj štýl môžu chlapci a dievčatá z .týždňa ešte viac vycibriť. V niečom je však .týždeň a Rudé právo už dnes rovnaké. Obliať človeka kopou hovna je naozaj ľahké. V oboch prípadoch ale platí, že morálka musela ísť bokom.