Bola som sa tam pozrieť. Richard Sulík, Igor Matovič a Miroslav Beblavý zvolali na dnes 17. novembra míting na Námestí SNP v Bratislave s názvom – “Toto sme nechceli!”. Skupinka asi 500 ľudí sa prišla pozrieť na “lídrov” našej opozície, ktorí sa rozhodli privlastniť si oslavy Novembra. Medzi prvými rečníkmi vystúpil predseda SaS Richard Sulík. Prítomní ľudia tlieskali výrokom europoslanca, ktoré mi v mnohom pripomínali slovník jeho kamaráta s ktorým chodí na kávu, Marinána Kotlebu. Vysvetlil nám, že on hovorí bez politickej korektnosti. To je asi verbálna floskula, ktoré má ospravedlniť aj jeho fašizoidné hlášky, za ktoré by sa veru nemusel hanbiť ani Kotleba. Okrem iného som sa dozvedela, že občan Slovenska je preňho viac ako ostatní ľudia. Hlavou mi lietali myšlienky – toto je ten odkaz Novembra 1989 od ľudí, ktorí sami seba pasujú za tú demokratickú alternatívu? Ešte viac som sa zarazila pri prejave podpredsedníčky NR SR Lucie Nicholsonovej z SaS. Okrem povinného nadávania na Smer a jeho lídrov som sa dozvedela, že ďalej od Bratislavy žijú analfabeti, ktorých si táto vláda úmyselne vychováva, aby si ich pred voľbami kúpila za krabičku cigariet. Čo? Počula som dobre? Mimobratislavskí voliči z hladových dolín sú analfabeti? Neveriacky som krútila hlavou nad toľkou hlúposťou a aroganciou. Hlavou mi preletela myšlienka, že práve Nicholsonová bola prvá štátna tajomníčka ministerstva na Slovensku, ktorá na výkon odbornej funkcie v rezorte sociálnych vecí nepotrebovala ani vysokú školu.
Vrcholom bolo vystúpenie Igora Matoviča, ktorý v sebe nezaprel, že má z lídrov opozície najväčší dar rozpumpovať tie správne nenávistné pudy u svojich poslucháčov. Boli sme zaplavení číslami o zlom stave Slovenska v jeho novodobej histórií. Akože za komunistov nám bolo lepšie? Najskôr som fakt nechápala. Ale nie, Matovič hneď ľuďom vysvetlil, že on je katolík a nehanbí sa zato. Nasledovalo povinné kopanie do predsedu parlamentu Andreja Danka s ktorým má aktuálny spor. Označil ho za privatizéra, lebo sa vraj so svojim otcom nabalil na privatizácií a nesie priamu zodpovednosť za súčasný stav Slovenska. Nechápala som prečo mu pritom nevadil jeho predchádzajúci rečník, nezaradený poslanec Miroslav Beblavý. Veď nie je tajomstvom, že jeho otec sprivatizoval slávnu Palmu a aj samotný poslanec Beblavý bol jej akcionárom. Neskôr ju predali Slávii Capital, schránkovej firme proti ktorým dnes akože bojujú. Nechápala som či rodina Beblavých privatizovať mohla a rodina Dankových nie. Podivná logika pána Matoviča. Celkovo by som celú tú akciu označila ako povinné nadávanie na Smer, SNS, Most – Híd a finančné skupiny. Prišlo mi pritom vtipné, že samotný Matovičovci majú svoje účty v J&T banke a minulý rok si kúpili za 10 miliónov eur zmenku J&T Private Equity B.v. (JTPE) 2015/293. Ale o tom som už písala. Pobavilo ma aj nadávanie na boháčov zo Smeru, ktorí sú vraj zalezení vo svojich vilkách nad Bratislavou a vzápätí ospravedlnenie, že tentokrát medzi nás neprišiel Milan Kňažko, lebo je doma chorý. Kde? No predsa vo vilke nad Bratislavou. Zaujalo ma aj vystúpenie primátorky Prievidze a nezaradenej poslankyne Kataríny Macháčkovej. Sentimentálne reči ako v roku 1989 snívala o lepšom živote pre svoju ešte nenarodenú dcérku a dnes tak premýšľa o lepšom živote pre svojich vnukov. Túži po spravodlivejšom Slovensku, po lepšom živote pre nás všetkých. Ktovie či si pri tom spomenula aj na tie dve ženy, ktoré podľa zverejneného protokolu Inšpektorátu práce šikanoval na pracovisku jej viceprimátor Ľuboš Maxina v mestskom podniku. Toho totiž Macháčková kryje a to aj napriek petícií viac ako 3000 občanov Prievidze.
Celkovo však návštevu tejto akcie nepovažujem za stratu času. Pobavila ma Alena Krempaská a Peter Weisenbacher, ktorí prišli na túto akciu s veľkými transparentami – Toto sme nechceli: Homofóbnych obyčajných ľudákov a nenávistné osobnosti a Toto sme nechceli: Islamofóbnych liberálov proti Slobode a Solidarite. Celkom výstižné. Ich tretí transparent ma ale donútil zvážnieť. Text mal jednoduchý. Toto sme nechceli: 17. november len pre vyvolené strany. Ozaj, dočkáme sa, že raz budeme na dejinné okamihy našej histórie spomínať spoločne bez vzájomného urážania a ozančovania tých druhých za analfabetov? Neviem, ale v Novembri 1989 som mala na tomto istom námestí pocit, že sme sa spojili všetci. Dnes som naopak cítila, že Slovensko je rozdelené a ostalo mi smutno.